Život Prešova
online
online
Krátky zubársky záskok sa folkloristovi natiahol na viac ako polstoročie
28.04.2012 Liptovský Mikuláš
Važec 28. apríla (TASR) – Pôvodne iba trojmesačný záskok v roku 1958 sa zubárovi Michalovi Kapasnému natiahol na viac ako polstoročný pobyt vo Važci. Rodák z Varína pri Žiline sa v rázovitej podtatranskej obci venuje dodnes popri lekárskej profesii aj važeckému folklóru, hoci o pár týždňov oslávi svoje osemdesiatiny.
„Neprichádzal som do Važca so zámerom, že tu ostanem navždy, ale ihneď si ma podmanil všetkým, čo k nemu patrí, krásna príroda, originálny folklór a najmä čistá mentalita a prirodzená inteligencia tunajšieho pracovitého ľudu. Rozvíjaním folklórnych tradícií sa dokázal vždy odťažiť od každodennej lopoty. Aj keď každý tiahne k rodnej kolíske, Važec sa mi stal domovom,“ vyznal sa pre TASR niekdajší člen Lúčnice, v ktorého šľapajach pokračuje v bratislavskom súbore Karpaty dcéra i syn.
Važecký folklór ho očaril nepreberným množstvom nádherných piesní. „Pôsobia doslova zázračne priamo na najušľachtilejšie city človeka. Musím k nim prirátať aj príťažlivý važecký kroj, ktorý patrí určite medzi najkrajšie na celom Slovensku. Dôkazom je važecká nevesta s nádhernou veľkou pestrofarebnou partou na hlave,“ pokračoval majiteľ fungujúcej zubnej ambulancie v budove obecného úradu.
Pred polstoročím sa pustil do systematickej práce pri budovaní folklórnej skupiny Važec. „Zorganizovali sme konkurz a spomedzi stovky záujemcov vybrali spevákov, tanečníkov. Okrem toho som začal zbierať už skoro zabudnuté piesne, aby sa osudovo nepretrhla niť zachovávania autentického folklóru,“ spresnil s tým, že medzitým sa mu podarilo vychovať tri, štyri generácie važeckých folkloristov.
„Vždy som rád pracoval s mladou generáciou a cieľavedome sa staral, aby vnikala do ozajstného folklórneho života dedinského spoločenstva. Musíme mať na pamäti, že národ je vtedy národom, keď má schopnosti preukázať sa svojou pôvodnou ľudovou kultúrou. Preto ma mrzí súčasná nedostatočná finančná podpora rozvoja slovenského folklórneho umenia,“ prízvukoval Kapasný.
Neobišiel ani osud diela svetoznámeho maliara Jána Hálu, ktorý kedysi tiež natrvalo prirástol k Važcu. „Od roku 2006, kedy z tunajšej majstrovej galérie zmizli viac ako štyri desiatky jeho úžasných obrazov, všetci dúfame, že sa tam, kam bytostne patria, čo najskôr vrátia. Važťania to cítia tak, akoby im niekto ukradol časť duše,“ dodal pre TASR milovník a neúnavný šíriteľ važeckého folklóru.
„Neprichádzal som do Važca so zámerom, že tu ostanem navždy, ale ihneď si ma podmanil všetkým, čo k nemu patrí, krásna príroda, originálny folklór a najmä čistá mentalita a prirodzená inteligencia tunajšieho pracovitého ľudu. Rozvíjaním folklórnych tradícií sa dokázal vždy odťažiť od každodennej lopoty. Aj keď každý tiahne k rodnej kolíske, Važec sa mi stal domovom,“ vyznal sa pre TASR niekdajší člen Lúčnice, v ktorého šľapajach pokračuje v bratislavskom súbore Karpaty dcéra i syn.
Važecký folklór ho očaril nepreberným množstvom nádherných piesní. „Pôsobia doslova zázračne priamo na najušľachtilejšie city človeka. Musím k nim prirátať aj príťažlivý važecký kroj, ktorý patrí určite medzi najkrajšie na celom Slovensku. Dôkazom je važecká nevesta s nádhernou veľkou pestrofarebnou partou na hlave,“ pokračoval majiteľ fungujúcej zubnej ambulancie v budove obecného úradu.
Pred polstoročím sa pustil do systematickej práce pri budovaní folklórnej skupiny Važec. „Zorganizovali sme konkurz a spomedzi stovky záujemcov vybrali spevákov, tanečníkov. Okrem toho som začal zbierať už skoro zabudnuté piesne, aby sa osudovo nepretrhla niť zachovávania autentického folklóru,“ spresnil s tým, že medzitým sa mu podarilo vychovať tri, štyri generácie važeckých folkloristov.
„Vždy som rád pracoval s mladou generáciou a cieľavedome sa staral, aby vnikala do ozajstného folklórneho života dedinského spoločenstva. Musíme mať na pamäti, že národ je vtedy národom, keď má schopnosti preukázať sa svojou pôvodnou ľudovou kultúrou. Preto ma mrzí súčasná nedostatočná finančná podpora rozvoja slovenského folklórneho umenia,“ prízvukoval Kapasný.
Neobišiel ani osud diela svetoznámeho maliara Jána Hálu, ktorý kedysi tiež natrvalo prirástol k Važcu. „Od roku 2006, kedy z tunajšej majstrovej galérie zmizli viac ako štyri desiatky jeho úžasných obrazov, všetci dúfame, že sa tam, kam bytostne patria, čo najskôr vrátia. Važťania to cítia tak, akoby im niekto ukradol časť duše,“ dodal pre TASR milovník a neúnavný šíriteľ važeckého folklóru.
0
www.ZIVOTPO.sk
